• Patrón školy

          • Svätý Klement Mária Hofbauer

          • Kto bol náš patrón...

             

                 Svätý Klement Mária Hofbauer C.Ss.R., vlastným menom Jan Evangelista (po česky) bol rímskokatolícky kňaz, rehoľník z kongregácie redemptoristov, svätec katolíckej cirkvi a je považovaný za veľkú osobnosť v histórii Európy, pretože ovplyvnil Viedenský kongres a zapríčinil zrušenie jozefínskych dekrétov, ktoré potlačovali rímskokatolícku cirkev. Je hlavným patrónom Viedne, patrónom pekárov a spolupatrónom Varšavy. V katolíckom liturgickom kalendári sa pripomína 20. mája, kedy bol v roku 1909 vyhlásený za svätého. Redemptoristi na celom svete si jeho život pripomínajú 15. marca (deň úmrtia KH).

            Portréty sv. Klementa Máriu Hofbauera

             

            Ježišu, Tvoje najláskavejšie srdce neodmieta ani najväčšieho hriešnika, keď sa k Tebe obracia. Preto Ťa prosím, daj mi ako aj všetkým kajúcnym hriešnikom srdce tiché, ktoré miluje skrytý život a nehľadá v ľuďoch záľubu a nevie, čo je pomsta; srdce trpezlivé, ktoré vie znášať aj tie najväčšie životné ťažkosti; srdce pokojné, ktoré žije s blížnymi i so sebou samým v mieri; srdce nezištné, spokojné s tým, čo má.

            Daj mi srdce, ktoré miluje modlitbu; srdce, ktoré túži iba po tom, aby Boh bol poznateľný od iných tvorov a milovaný; srdce, ktoré sa zarmucuje iba kvôli hriechu a nemá iné želanie, len aby podporovalo Božiu česť a spásu blížneho.

            Daj mi srdce čisté, ktoré vo všetkom hľadá Boha a iba jemu sa chce páčiť; srdce vďačné, ktoré sa ničoho neľaká, ale všetky protivenstvá znáša z lásky k Bohu; srdce štedré k chudobným a súcitné k dušiam v očistci.

            Daj mi srdce vyrovnané, ktorého radosť i smútok, náklonnosť i problémy s blížnymi, a vôbec všetky počiny sa  riadia Božou vôľou. Amen.

             

                                                                                               Modlitba sv. Klementa  Hofbauera o dokonalosť

             

            Detstvo a mladosť...

                  Narodil sa 26.decembra 1751 v Tasoviciach na Morave. Jeho otec Pavel Dvořák (mäsiarsky majster) pochádzal z  Moravských Budějovíc, mama Marie, rodená Steerová (Nemka), bola dcérou tasovického richtára, ktorý vlastnil aj mäsiarstvo. Klement prišiel na svet na druhý sviatok vianočný a v ten istý deň bol vo farskom kostole  aj pokrstený (tradícia). Meno dostal podľa Jána Apoštola (po česky Jan Evangelista, sviatok sa slávi 27.12.) a do matriky bol zapísaný ako Hofbauer, čo je preklad otcovho priezviska do nemčiny. Meno Klement prijal neskôr, ako pustovník v Tivoli.

                     Kostolík v Tasoviciach                        Bočný oltár s podobizňou KH               Krstiteľnica s pamätnou tabuľou

             

                 Rodina žila v chudobe. Manželia mali spolu 12 detí, z ktorých 7 zomrelo. Klement sa narodil v poradí deviaty, ale čoskoro zostal najmladším dieťaťom. Doma sa rozprávali iba po nemecky, po česky sa Ján naučil až neskôr, keď žil u otcových príbuzných v Moravských Budějoviciach. Zhrniem: štátnou príslušnosťou bol Hofbauer Rakúšan a národnosťou Moravan.

             

               

                                        Tasovice v minulosti                                                 Rodný dom Klementa Hofbauera

            Tasovice dnes. Na mieste rodného domu stojí kostolík sv. Klementa Máriu Hofbauera

             

                 Otec mu zomrel skoro, nemal ani sedem rokov. O rodinu sa starala matka, ktorá Jánovi vštepovala lásku k Bohu. Hovorí sa, že po otcovej smrti ho priviedla pod kríž a povedala: „On je teraz tvoj Otec! Nech mu robíš radosť!“ Je zrejme, že v tej chvíli prijal Ján s detskou odhodlanosťou predsavzatie, aby dosiahol matkino prianie.

                 Vdova sa príkladne starala o celú rodinu, až do Jánových 14. rokov prevádzkovala mäsiarstvo, potom ho odovzdala prvorodenej vydatej dcére Barbare. V rodine panoval poriadok, staršie deti mali svoje povinnosti, ktoré museli plniť. Aj keď nebola vtedy zavedená povinná školská dochádzka, existujú o Klementovi správy, že chodil v rodnej obci pravidelne do školy a miništroval v miestnom kostolíku. Základom matkinej výchovy bola hlboká viera v Boha spojená so životnou múdrosťou. Najväčší vplyv mala na svojho najmladšieho syna. Existujú dva pozoruhodné prvky jej náboženskej výchovy – sobotňajší pôst a dôraz na charitu. Ján sa mohol za odmenu v sobotu postiť, za vzorné správanie. smileyA druhým prvkom výchovy bol dôraz na službu blížnym, pomoc chudobným a poskytovanie potrebnej almužny. Ján bol už od útleho detstva vedený k tomu, aby dával slúžiť omše za potreby druhých.

                 Všetci starší Jánovi súrodenci sa vyučili otcovmu remeslu, len on odchádza (31.3.1767) ako 16-ročný do trojročného „učení“ k majstrovi pekárovi Františkovi Dobešovi v Znojme. Čoskoro bol prijatý za člena majstrovej rodiny. Bol dobrosrdečný, ľudia v meste ho mali radi, často naň, keď každé ráno roznášal po meste čerstvé pečivo a nosil v náručí pekárovho syna, pokrikovali prezývku Krištof. Túto prezývku získal podľa legendy o svätom Krištofovi, ktorý preniesol malého Ježiška cez rozvodnenú rieku. Napriek tomu, že svoju prácu zvládal výborne, bol silný a všetkými veľmi obľúbený, štúdium nedokončil.   Poháňaný zvláštnym nepokojom a akousi vnútornou silou opúšťa majstra a vydáva sa v 18-tich rokoch (1769) peši  na svoju prvú púť do Ríma. Je možné sa domnievať, že od tejto púte, ktorú podnikol s ďalším pekárenským učňom Petrom Kunzmannom (Nemec), očakával zázračné splnenie svojej detskej túžby - stať sa kňazom. Mimochodom v Ríme bol celkom 14-krát, z toho 8-krát pešky, čo je úctyhodný výkon.

            Dom v Znojme, v ktorom sa Klement Hofbauer učil za pekára a pamätná tabuľa na dome

             

                 Po návrate ponúka svoje služby - pekárenského tovariša – v premonštránskom kláštore v Louce neďaleko Znojma. Veľmi ochotne ho prijali do kláštornej pekárne. Láska k Rímu a vernosť nasledovníkov Petrovej apoštolskej stolice sprevádzala Hofbauera celý život. Kláštor opúšťa v roku 1774, skoro 24-ročný, a vydal sa v ústrety túžby zasvätiť život Bohu. Keďže nemal možnosť študovať za kňaza, zvoli si život eremita – samotárskeho pustovníka a pútnika. Zdržiaval sa a na rôznych miestach v samote, v rozjímaní s Bohom a v modlitbách. Podnikol viacero namáhavých pútí, viackrát bol v Altöttingu (Bavorsko). Prvú pustovňu si postavil sám s pomocou brata Heřmana na zdedenom pozemku v údolí rieky Dyje v blízkosti pútnického miesta Pülzerwald. Ako pustovník žil Hofbauer niekoľko rokov (v Čechách, v Tivoli), preto môžeme povedať, že život eremita bol preňho noviciátom.

            Eremiti - táto v 18. storočí dosť rozšírená forma kresťanského rádu sa vyznačovala troma zásadami: žiť s Bohom v samote, chudobe a v cirkvi s cirkvou. Povolanie eremitov bolo vtedy na mnohých miestach uznané ako cirkevné povolanie a väčšinou bolo spojené so širšou službou Bohu. Pustovne často stáli v blízkosti pútnických miest a eremiti preberali služby v sakristii alebo im boli dávané iné úlohy - ako návšteva chorých, služba chudobným a vyučovanie náboženstva. Žiadateľ bol po skúške biskupom vymenovaný za eremitu a bolo mu pridelené nové meno. Pustovníci mali milovať prírodu, preto boli pustovne vybudované na prekrásnych miestach a aj keď mohli vyberať almužny, nesmeli žiť zo žobrania, ale museli sa živiť prácou vlastných rúk a plodmi zeme.

                  Duch času a proti cirkvi  nepriateľsky zaujatá vláda vtedajšieho Rakúska však nebola kláštorom a eremitom priaznivo naklonená. Okolo roku 1780 sa postup proti nim drasticky vyostril a v roku 1782 bolo pustovníctvo patentom Jozefa II zakázané. Mnohí z nich preto hľadali útočisko v Ríme alebo iných cirkevných štátoch. Aj Hofbauer a jeho priateľ Petr Kunzmann sa vydali do Tivoli, mestečka vzdialeného asi 30 kilometrov od Ríma k tamojšiemu biskupovi so žiadosťou o povolenie viesť život eremitov. Biskupom v Tivoli bol vtedy benediktín Giorgio Barnaba Luigi Chiaramonti, neskorší  pápež Pius VII. Biskup preveril oboch cudzincov dôkladnou skúškou, uznal ich za pustovníkov a odovzdal im do správy opustené mariánske pútnické miesto Quintiliolo.

                       Pápež Pius VII.                                           Pútnické miesto - svätyňa Panny Márie Quintiliolo

             

                  Ján Hofbauer prijal meno mučeníckeho pápeža svätého Klementa (tiež Kliment z lat. Clemens - znamená vľúdny, zhovievavý), ktoré si ponechal celý život a od tejto chvíle sa podpisoval ako Johann Clemens, priateľ Petr prijal meno Emanuel. Klement Hofbauer prijal i odev eremitov – sutanu s opaskom a dlhý ruženec. Podľa jednej z policajných správ bol vraj oblečený ako kapucín, čo svedčí o tom, že bol ako pustovník člen tretieho rádu sv. Františka.

            Podpis sv. Klementa Máriu Hofbauera

             

                   Po šiestich mesiacoch života v samote opustil Klement pustovňu a priateľa a vrátil sa domov. Vrátil sa do Louky, avšak tam došlo k významnej zmene. Predstavení kláštora mu umožnili navštevovať kláštornú chlapčenskú školu. 24-ročný Klement sa tak posadil na tri roky do lavíc vedľa malých spolužiačikov. Učil sa latinčinu, matematiku, logiku... Tento život bol však veľkým protikladom k voľnosti a spontánnosti predchádzajúceho pustovníckeho života, preto v roku 1777 opäť uniká a vydáva sa na ďalšiu púť do Ríma.

                 Keďže kláštor opätovne opustil, cesta späť už neexistovala, vrátil sa domov a nastúpil do pekárenskej dielne, ktorú mu "dohodili" jeho príbuzní z Moravských Budějovíc, tam sa naučil po česky, neskôr odchádza do Viedne k majstrovi Weyringovi do pekárne „U železnej hrušky“. Klement okrem práci v pekárni vyhľadával aj viedenské kostoly, v ktorých miništroval a zostával naďalej verný svojmu prianiu stať sa kňazom. Jeho sen sa mal čoskoro uskutočniť. Hovorí sa, že počas prudkého lejaku zaobstaral fiaker trom márne čakajúcim dámam. Keď sa premočený vrátil, pozvali ho ženy, aby si prisadol. Na otázku, ako sa mu môžu odmeniť, Klement sa im zdôveril so svojím vrúcnym želaním – študovať a stať sa kňazom. Tak sa mu jeho sen splnil, sestry von Maul mu zaplatili väčšiu časť štúdia.

                 Nasledujúce roky boli pre neho ťažkým zápasom, veď samostatne hľadal Božiu pravdu, ale priniesli mu i prekrásne celoživotné priateľstvo s kolegom Tadeášom Hüblom. V tomto období si našiel Klement i svoj veľký vzor, ktorým bol vzdelaný jezuita P. Jozef Albert Diesbach, ktorého prostredníctvom sa zoznámil so spisom Alfonza Máriu Ligouri, zakladateľa rehole redemptoristov.

            Svätý Alfonz Mária Ligouri (1696-1787)- zakladateľ rehole redemptoristov, patrón spovedníkov, moralistov a laického apoštolátu

             

            Dospelosť – život kňaza

                  Klement Hofbauer študoval na teologickej fakulte vo Viedni, kde jeho sklamania nemali konca. Predstavitelia školy postupovali podľa predstáv cisára Jozefa II. Na jednej z prednášok sa nezdržal a so slovami: „ Pán profesor, to, čo tu prednášate, už nie je katolícke!“ za hrobového ticha odišiel z auly. V roku 1784 opustil spolu s Tadeášom Hüblom Viedeň a odišli do Ríma.

                 Určite Božím riadením boli naši pútnici v Ríme vedení do kostola sv. Juliána - zvon kostola, ktorý ako prvý v to ráno zvonil, pritiahol oboch pútnikov na svätú omšu. Bol to kostol redemptoristov. Jeden chlapec im na otázku, čí je to kostol, povedal: „To sú redemptoristi a vy budete jeden z nich.“ A tak po viac ako 20-ročnom hľadaní seba samého sa Klement rozhodol vstúpiť do rehole redemptoristov

            Kostol svätého Juliána v Ríme dnes a v minulosti - Santi Celso e Guiliano

                 Rád redemptoristov – misionárov Krista Spasiteľa – založený v roku 1732 biskupom sv. Alfonzom Mária Ligouri, bol vtedy ešte mladý rád. Podľa priania zakladateľa malo byť toto spoločenstvo predovšetkým misionárske s troma hlavnými cieľmi: nasledovať Krista, hlásať evanjelium a pomáhať chudobným. Sv. Alfonz bol pre Hofbauera osudovou osobnosťou, bez ktorej by nebolo možné si neskoršieho apoštola Viedne a Varšavy predstaviť. Z úcty k zakladateľovi prijíma Klement Hofbauer ešte druhé meno – Mária. Už 24.10. 1784 dostali mladí teológovia odev a začali noviciát. Páter Landi, ktorý sv. Alfonza sám osobne dobre poznal a ktorý vypracoval dejiny kongregácie redemptoristov, ich viedol k hlbokej láske k ich novej komunite a k jej zakladateľovi. Osobne Klement neapolského misionára nepoznal, stal sa mu však celoživotným vzorom. Historici redemptoristického rádu uvádzajú, že sv. Alfonz, vtedy už takmer 90-ročný, uvítal správu o vstupe oboch teológov do kongregácie - podobne ako Simeon narodenie Krista - a prorocky označil ich príchod za začiatok svetového rozšírenia rádu. Noviciát bol obom adeptom výnimočne skrátený a už 19.3.1785 zložili Klement Hofbauera i Tadeáš Hübl ako prví netalianski redemptoristi rádové sľuby. Hneď potom boli poslaní na ďalšie štúdiá do študijného domu kongregácie vo Frosinone na juhu pápežského štátu. Je ohromujúce, že už po desiatich dňoch 29.3.1785 v Alatri, na neapolských hraniciach boli vysvätení za kňazov. Do jesene zostali v kláštore Frosinone, aby dokončili noviciát a teologické štúdiá a ešte dôkladnejšie s zoznámili s duchom a životom svojej novej kongregácie.

            Alatri - pohľad na mesto a kostol Santa Maria Maggiore v Alatri                     Znak redemptoristického rádu

             

                 V ich hlavách čoraz väčšmi dozrievala myšlienka preniesť, alebo presnejšie, rozšíriť svoju kongregáciu za Alpy. Generálny predstavený rehole o. De Paola, prebývajúci v Ríme, bol myšlienkou nadšený. V jeseni 1785 boli Klement Hofbauer i Tadeáš Hübl vyslaní rozhodnutím predstavenstva rádu späť do vlasti (Rakúsko), kde sa mali pokúsiť o založenie a rozšírenie kongregácie na sever od Álp. Rozhodnutie bolo dosť riskantné. Celý rok zostali misionári vo Viedni, uvažovali o rôznych možnostiach pre založenie svojho nového domu, ale súčasne absolvovali i katechetický kurz, ktorý bol po stránke metodológie skvelou prípravou a významným sprievodcom pre ich neskoršiu činnosť. Kurz bol vystavaný na moderných a kvalitných pedagogických zásadách jozefínskych odborníkov, ktoré neskôr tvorili základ rakúskeho základného školstva. Medzitým sa však situácia vo Viedni a v celom Rakúsku ešte viac zhoršila a myšlienka vybudovať nový kláštor sa stala absurdnou. Cisár Jozef II. zrušil vo svojej monarchii 738 rádových kláštorov. Okrem toho práve misionárske poslanie sv. Alfonza – hlásať evanjelium najchudobnejším -  sa vlastne priamo vymykalo z hraníc tohto búrlivého osvieteneckého obdobia.

                                

            Cisár Jozef II. a jeden zo 738 kláštorov, ktoré zlikvidoval. Kláštor sv. Kataríny (neďaleko Trnavy) - hypotetická rekonštrukcia

                 Mladí kňazi navrhli generálnemu predstavenému možnosť vydať sa do Bieloruska, kde sa zdala byť situácia priaznivejšia, lebo cárovná Katarína  II.,  nazývaná Veľká, prejavila záujem o katolíckych kňazov, ktorých tam bol nedostatok. Hneď ako generálny predstavený De Paola návrh prijal, vydali sa na cestu – Klement Hofbauer, Tadeáš Hübl a Petr Kunzmann, ktorý sa neskôr stal laickým bratom rádu. Klement spojil túto cestu i s návštevou Znojma, zastavil sa v rodných Tasoviciach pri hrobe matky, ktorá zomrela krátko po tom, ako sa dočkala vysvätenia syna.

            Bolestivá Varšava...

                 Po ťažkej a úmornej ceste dorazili redemptoristi do Varšavy, chceli si tu odpočinúť a pokračovať ďalej do Bieloruska, ale tam sa začala situácia komplikovať. Počas tejto varšavskej zastávky boli pátri požiadaní vypomáhať v neobsadenom kostole sv. Bennona. Zo začiatku išlo naozaj len o výpomoc, ale potom, keď korešpondencia medzi Varšavou a Talianskom a po intervencii varšavského nuncia a poľského kráľa rozhodla, že pátri zostanú vo Varšave natrvalo. Novým pôsobiskom Hofbauera a jeho spolubratov sa teda stáva takmer na 20 rokov charitatívna inštitúcia sv. Benona vo Varšave. Ústav bol založený už v roku 1623, ktorého cieľom bolo postarať sa o chudobných pocestných, ošetrovať chorých a starať sa o siroty cudzincov. Keďže väčšina cudzincov žijúcich vo Varšave boli Nemci, vedenie komunity bolo v ich rukách a súčasne kostol sv. Benona bol ich národným kostolom. V tej dobe, kedy začal vo Varšave pôsobiť Klement, bol kostol celkom spustošený. Od doby rozpustenia jezuitov (1773) márne hľadalo bratstvo sv. Benona kňazov, ktorí by kostol opäť postavili na nohy a prostriedky, ktoré by školu pre siroty obnovili. A preto boli naši redemptoristi, vo Varšave nazývaní benoniti, tak veľmi vítaní. Od začiatku trpeli nielen finančnými a personálnymi problémami, ale predovšetkým nepriateľským zmýšľaním rôznych skupín obyvateľstva. Nebolo ani divu, že Poliaci nemali Nemcov v láske potom, čo došlo postupne k trojdeleniu Poľska medzi Prusov (Fridrich II.), Rusov (Katarína II. Veľká) a Rakúšanov (Jozef II.). Za vlády kráľa Stanislav II. došlo ku všetkým trom deleniam, posledné nastalo v roku 1795 a Poľsko tak zmizlo z politickej mapy Európy na 123 rokov. Stanislav II. sa však zaslúžil - a možno tak trochu aj vďaka účinkovaniu našich redemptoristov vo Varšave -  o to, že z Varšavy urobil Paríž Východu - centrum kultúry a umenia.

               Cárovná Katarína II. Veľká, karikatúra zobrazujúca delenie Poľska a poľský kráľ Stanislav II. August Poniatowski (1764-1795)

             

                 Obdobie, ktoré Klement prežil vo Varšave, patrí k najbolestivejším. Neúnavne pracoval: založil domov pre zvlášť zanedbané a osirelé deti (v dome prebývalo 40-60 detí); školu pre chudobných chlapcov a dievčatá (cca 500); latinskú školu; priemyslovku, v ktorej sa chlapci učili remeslám; zvláštny ústav pre dievčatá, ktoré spoločnosť už odpísala; hospodársku školu, v ktorej sa učili dievčatá ručné práce, ktorými sa mohli v budúcnosti živiť. O svojich zverencov sa Hofbauer príkladne staral aj po skončení školy, zabezpečoval im prácu a združoval ich v mládežníckych krúžkoch. Klement často chodil pre svoje siroty žobrať. Nie vždy ho ľudia prijímali priaznivo. Raz pri takejto príležitosti mu jeden „pán“ poriadne vynadal a v zlosti mu dokonca napľul do tváre. Klement zachoval pokoj, utrel si tvár a povedal: „Áno, to je pre mňa. Teraz si prosím niečo pre moje siroty.“  Brutálny chlapík bol tým tak zaskočený, že bez slova vtisol Klementovi do dlane peknú sumu peňazí. Hofbauer založil i spoločenstvo sestier, ktoré prevzalo starostlivosť o dievčenské ústavy. Postupne sa dočkal uznania aj od poľskej vlády, začínali sa oceňovať nesmierne zásluhy nemeckých redemptoristov vo Varšave, samozrejme, len do chvíle kým nenastúpila nová vláda.

                 Svojou pastoračnou činnosťou sa benoniti stali povestnými široko-ďaleko. Kostol svojou kapacitou pre toľkých návštevníkov bohoslužieb a kázní nestačil, a to aj napriek tomu, že sa konali 4 - 5krát denne v rôznych jazykoch. Kostol sv. Benona bol nepretržite plný ľudí. Komunita, ktorá sa rozrástla o nových kňazov, mohla zabezpečiť náročný program omší, kázní, adorácií a modlitieb, hovorilo sa o nepretržitých misiách. Boli obnovené varšavské okázalé katolícke slávnosti. Kostol sa stal vyhľadávaným kultúrnym centrom pre svoju hudbu, konali sa tu kurzy ďalšieho vzdelávania pre dospelých a špeciálne kurzy pre tých, ktorí konvertovali. Klement Hofbauer šiel naozaj s duchom modernej doby, zriadil kníhtlačiareň s cieľom zaistiť dostatok propagačného materiálu a potrebnú základnú literatúru. Treba vyzdvihnúť podporu a nesmiernu obetavosť vereného Klementovho spolubrata Tadeáša Hübla. Klement Hofbauer bol síce hlavnou postavou redemptoristov vo Varšave, ale najväčšia ťarcha práce spočívala na bedrách toho tichého, spoľahlivého a pracovitého pátra Tadeáša.

                               

                      Kostol sv. Benona vo Varšave                                              Interiér kostola sv. Benona

                 Misionárska služba Klementa Hofbauera bola hlavne zameraná na obrátenie ľudstva, prehĺbenie viery a obrodu cirkvi. Je prekvapujúce, ako už vtedy vedel Klement, že úloha laikov je nenahraditeľná. Všade kam prišiel, sa pokúšal získať skupiny veriacich kresťanov, ktorých sám školil a ktorí ako apoštoli pôsobili ďalej vo svojom okolí. V roku 1788 založil spoločenstvo laikov, ktorých zoskupoval do menších skupín a ktorým zveroval mnoho evanjelizačných a charitatívnych úloh. V roku 1808 bola činnosť laikov schválená pápežom Piom VII. Práve touto pomocou laikov a laických skupín sa mohol sv. Klement Hofbauer stáť reformátorom cirkvi.

            Paríž Východu v minulosti - Varšava dnes s kráľovským palácom, v ktorom je umiestnený obraz s názvom Konštitúcia 3. mája (prijatie ústavy 1791), do ktorého maliar Jan Matejko  "zamaľoval" podobu Klementa Hofbauera. Vidíte ju?

                  Po delení Poľska sa dostali benoniti do veľmi nepríjemnej situácie. Nepriateľskí Prusi stále viac sa usilovali zakázať činnosť inštitúcie sv. Benona a rozpustiť kongregáciu redemptoristov. Hofbauer začal znova cestovať a hľadal nové základne, kam by sa kongregácia – v prípade nutnosti -  mohla presídliť. A mal veľký sen - zriadiť seminár (dom pre študentov) pre vzdelávanie misionárov. Putoval z krajiny do krajiny – z Poľska do Švajčiarska, do Rakúska a Nemecka, Francúzska a Talianska. Svoje cesty podnikol skoro vždy  peši, čo viedlo k úplnému vyčerpaniu a rôznym chorobám (Klement sa 2x psychicky zrútil). Na čas sa stal aj väzňom rakúskej polície. Všade, kde prišiel, bol jednými milovaný a obdivovaný, inými nenávidený, preklínaný a prenasledovaný. Jeho veľkosť však bola v tom, že sa vedel vždy pozbierať, prijať nepriazeň ako Božiu vôľu a kráčať ďalej.   Nové útočiská sa mu podarilo vybudovať v Mitau, Wollerau, Jestetten, Triberg a Babenhausen, ale aj tie čoskoro zanikli a s nimi aj Klementova nádej. Mal už 57 rokov, keď jeho krvopotne vybudované sídlo redemptoristov sv. Benona vo Varšave násilne zničili. Obdobie francúzskej revolúcie a napoleonského besnenia prinieslo všade len teror, slzy a tragické osudy. Obdobie donieslo aj duchovnú premenu – nepriateľstvo voči cirkvi, voľnomyšlienkarstvo, hlásanie hesla „preč od Ríma“, „jozefínske“ reformy a snahu o poštátnenie cirkvi. Hofbauer neraz zažil priamo na ulici škandály zamerané na výsmech jeho práce, bol urážaný, vyhrážali sa mu, dokonca Tadeáš Hübl bol unesený a týraný.  Zomrel v roku 1807. V roku 1808 boli redemptoristi Napoleonom z Varšavy vyhnaní a odvezení do pevnosti Kürstin na Odre a odtiaľ vykázaní do svojich rodných krajín. Týmto počinom bola kongregácia redemptoristov na sever od Álp definitívne rozpustená a zrušená. 

                 Celoživotné Klementovo dielo bolo v troskách. Klement Mária Hofbauer bol veľmi húževnatej povahy. V ťažkom postavení síce nikdy neprepadol rezignácii, ale ako sme už spomínali stalo sa, že sa zrútil - nevládal. Hofbauer sa nechal Bohom uchvátiť, Bohom poslať a Bohom viesť. Už za jeho života ho na viacerých miestach kvôli jeho húževnatosti pri prekonávaní prekážok označovali za svätého.

             

             Wollerau - Švajčiarsko        Babenhausen a Triberg im Schwarzwald - Nemecko       Kürstin/Kostrzyn - Poľsko

             

            Návrat do Viedne

                  Klement Hofbauer (teraz už generálny vikár) sa vracia späť do Viedne (panuje cisár František II., je viac naklonený katolicizmu, ale v Rakúsku ešte stále pevne panuje osvietenstvo), v ktorej už zotrvá až do svojej smrti. Hneď na začiatku sa dostáva Hofbauer do sporu s políciou kvôli tomu, že sa uňho našli cirkevné predmety, ktoré sa snažil zachrániť z kostola sv. Benona. Takže svoj opätovný život vo Viedni začína niekoľko týždňovým pobytom za mrežami pre podozrenie z krádeže. Našťastie po intervencii niektorých vysokopostavených starých známych bol prepustený. Kvôli tomuto incidentu „cirkevného zlodeja“ sa negatívne zapísal do povedomia štátnej polície a tá ho prísne strážila. Bol nútený žiť vo Viedni, aspoň zozačiatku, ako exulant a mal úplný zákaz udržiavať kontakty so spolubratmi v zahraničí. Po roku sa mu konečne podarilo získať povolenie k výpomoci v pútnickom kostole (Maria Schutz) v Semmeringu a potom v talianskom kostole a kláštore mechitaristov vo Viedni, kde pôsobil ako výpomocný kňaz 4 roky. Problémy s políciou mal aj naďalej, pretože sa obnovil starý prípad nedovoleného vysťahovania mladíkov, ktorí za nim prišli pred mnohými rokmi do Varšavy. Nakoniec bol Klementovi trvalý pobyt vo Viedni predsa len povolený.

                 Pútnické miesto Semmering s kostolom zasväteným Panne Márii Ochrankyni (750 m n.m.) a kostol mechitaristov vo Viedni

                  V roku 1813 bol Hofbauer viedenským arcibiskupom Zigmundom von Hohenwartom vymenovaný za rektora kostola sv. Uršule a spovedníkom rádu sestier uršulínok, starý rektor kláštora zomrel. Takto mohol Hofbauer opätovne začať uskutočňovať svoju geniálnu pastiersku a pastoračnú činnosť. K dispozícii mal okrem svojho bytu, ktorý patril kláštoru, ešte aj domácu kaplnku, pevné spovedné miesto, a sálu na zhromaždenia a rozhovory. Cieľom jeho služby bola obnova viery a cirkevná reforma, ktorú rozbiehal malými činnosťami. V prvom rade pôsobil ako spovedník a ako duchovný a životný radca. Jeho povesť – vynikajúceho spovedníka – sa šírila veľmi skoro a rýchlo po celej Viedni. Spovedali sa pri ňom šľachtici, úradníci, vedci, umelci, biskupi, univerzitní profesori, bohatí i chudobní. Dokonca i korunný princ a neskôr kráľ Ľudovít I. Bavorský si ho vybral za spovedníka. Ďalšou oblasťou Hofbauerovho pôsobenia bola charitatívna činnosť, ktorú realizoval jednak dobročinnými skutkami v chudobných štvrtiach na predmestí Viedne, jednak tým, že otvoril dvere svojho domu pre každého, kto to potreboval a podelil sa so všetkým, čo mal. Často bol volaný k chorým a umierajúcim. Sv. omše a homílie (kázne) považoval za mimoriadne účinný prostriedok duchovnej obnovy. Vo svojich kázňach Klement hovorieval: „Keď dieťa spadne, ostane chvíľu ležať, ostane na mieste, kde spadlo, plače, kričí a tlčie do zeme okolo seba, avšak dospelý vstane a ide ďalej...“  Od chvíle, kedy Klement začal spravovať kostol sv. Uršule, bol neustále plný a jeho popularita narastala. Veľmi skoro sa jeho byt stal náboženským centrom Viedne, z ktorého vyžarovalo duchovné teplo. Pokračoval takisto i v organizovaní už v skôr počatom diele laického apoštolátu a zvlášť mladí sa okolo neho sústreďovali s nesmiernym obdivom a úctou. Z priateľov a stúpencov sa vytvorili pevné skupiny, ktoré sa volali „Hofbauerove krúžky“. Klement Hofbauera nebol ani básnik ani spisovateľ, napriek tomu písanému slovu prikladal veľkú dôležitosť. Súčasťou jeho apoštolátu bolo i šírenie dobrej literatúry a jeho spoločenstvo vydávalo i časopisy. Pomocou svojich vplyvných priaznivcov založil verejnú knižnicu, v ktorej sa požičiavali knihy a spisy s duchovnou, náboženskou tematikou. Ovplyvnil i Viedenský kongres (1814-15, mierový kongres všetkých štátov Európy okrem Turecka, ktorý ukončil epochu vojen s napoleonským Francúzskom a viedol k zásadným zmenám európskych hraníc). Dokonca z vysokých cirkevných kruhov unikli informácie, že bol kandidátom na biskupský úrad.

            Svätá Uršuľa  Interiér kostola sv. Uršule vo Viedni - hlavný oltár a kazateľnica    Obraz Klementa Hofbauera

             

                    Ani v poslednej etape života nemal núdzu o vzrušujúce okamihy, bolestivé skúsenosti, intrigy a nepriateľské útoky s cieľom umlčať ho. Úradníkom sa dokonca podarilo dať podpísať cisárovi dekrét o preložení Hofbauera z Viedne. Panovník si myslel, že Hofbauer sám chce odísť, tak dekrét o vysťahovaní podpísal práve na Klementove 67. narodeniny - 26. decembra 1818. Táto správa ho zlomila. Dňa 28.1.1819 píše Klement list biskupovi. Tak sa odhalil podvod. Po intervencii biskupa a dokonca aj pápeža Pia VII. sa  začína celá aféra znovu vyšetrovať. Dňa 23. mája 1819 cisár František II. nariaďuje, aby Hofbauer vo Viedni zostal a predložil stanovy svojej rehoľnej spoločnosti. To je veľký obrat. Ale to už Klementovi ostávalo len pár mesiacov života. Dokument, ktorý uvádza kongregáciu do Rakúska, už Hofbauer nevidel. Zomrel 5 týždňov pred jeho podpísaním. Avšak zažil radosť z toho, že jeho celoživotné úsilie bolo predsa len vybojované. 

                 Životopisci opisujú smrť Hofbauera ako bolestnú, ale zároveň povznášajúcu. Do poslednej chvíle, aj keď bojoval s čoraz väčšími bolesťami (vnútorné ochorenie), pokračoval v obvyklom nabitom programe. Zaľahol až vtedy, keď sa mu zdravotný stav skomplikoval týfusovou nákazou. Na smrteľnej posteli stále si šepkal svoju obľúbenú modlitbu: „Ako chce Boh, čo chce Boh, a kedy chce Boh.“ Zomrel vo Viedni 15. marca 1820 počas modlitby Anjel Pána v kruhu svojich najvernejších priateľov. Jeho pohreb sa stal naozajstnou manifestáciou tisícok viedenských priaznivcov a Katedrála sv. Štefana, ktorá hrala v živote Klementa dôležitú úlohu, bola zaplnená do posledného miesta. Všetci chceli vzdať hold svojmu milovanému dušpastierovi – apoštolovi Viedne. Pochovaný bol najprv na cintoríne Maria Enzersdorf v Môdlingu, odkiaľ boli jeho ostatky v roku 1920 prevezené do redemptoristického kostola Maria am Gestade (Mária na nábreží).

               

            Hrob sv. Klementa Hofbauera - Romantikerfriedhof im Maria Enzersdorf a Katedrála sv. Štefana, socha KH umiestnená v katedrále 

             

            Ostatky sv. Klementa Mária Hofbauera - Maria am Gestade

             

                  Po Klementovej smrti rehoľa neuveriteľne rástla.  V roku 1822 mala už 49 členov. Hofbauerov sen, rozšíriť kongregáciu na sever od Álp, sa splnil. Zrno muselo odumrieť, aby vydalo mnohonásobnú úrodu. Redemptoristi dostali do užívania nádherný kostol uprostred Viedne Maria am Gestade - Mária na nábreží.

            Kostol redemptoristov vo Viedni - Maria am Gestade, v preklade Mária na nábreží

                V roku 1888 došlo k Hofbauerovmu blahorečeniu, za svätého bol Klement Mária Hofbauer vyhlásený v roku 1909 pápežom Piom X. Klement bol znázorňovaný v redemptoristickom odeve, väčšinou v postoji modliaceho sa, často s ružencom, ktorý vraj počas života takmer neodložil.

             

                

            Tabuľky s poďakovaním Klementovi Hofbauerovi a socha KH - Maria am Gestade

             

            Vydané pri príležitosti kanonizácie sv. Klementa Hofbauera v roku 1909 vo Viedni: medaila vydaná Arcibratstvom Michala Archanjela, listy Klementa Hofbauera a pečať kongregácie, ktorú používal vo Varšave, nakoniec poštová známka s podobizňou Klementa Hofbauera

             

            Význam sv. Klementa Mária Hofbauera

                  Je potrebné vyzdvihnúť predovšetkým dva aspekty jeho života a činnosti: duchovné vedenie a pomoc chudobným a jeho pôsobenie ako duchovného pastiera mládeže. Klement Hofbauer bol absolútny redemptorista - misionár. Celý život sa snažil presadzovať ideály milovanej kongregácie, stále bol naplňovaný novou odvahou, stále mal silu a nezúfal ani v čase najťažších skúšok. Bol mužom viery. Do pamäte všetkých sa vryl ako nositeľ oltárnej sviatosti a sviatosti pokánia. Jeho hlásanie viery bolo určite odvážne a významné, ale jeho sila netkvela v moci slova. Jeho silný vplyv vychádzal z toho, že bol nositeľom viery. Pretváral svet bez viery  láskou. Bol znamením Božej lásky, ktoré vyzývalo k viere...

             

                     Svätec...

                              Redemptorista...

                                             Patrón Viedne...

                                                           Patrón pekárov...

                                                                         Spolupatrón Varšavy...

             

            Sv. Klement Mária Hofbauer - náš patrón

             

             

            Ak chcete vedieť o našom patrónovi viac, vidieť viac historických fotografií, kliknite tu: 010_sv_Klement_Hofbauer.pdf