• Patrón školy

          • Varšava 2006

          • Po stopách Klementa Hofbauera...

            Varšava 2006

             

            Spracované podľa školského časopisu Úsmev (školský rok 2005/2006)

             

            2. a 3. marca 2006 v čase jarných prázdnin, kedy sme mali pocit, že zima sa iba začala, namierili sme si to do Poľska, smer Varšava. Prečo? Kvôli patrónovi školy. Nasledovali sme jeho stopy. Aby sme návštevu susedného Poľska mali čo najpestrejšiu (najužitočnejšiu), cestou sme sa zastavili v Osvienčime a pozreli sme si múzeum holokaustu. Mnohí z nás tam boli prvýkrát, a preto obraz i zvuk toho, čo sme tam "zažili" ešte dlho v nás rezonoval. Jednoducho - desivé miesto.

                                     

                                  Účastníci zájazdu Po stopách sv. Klementa Mária Hofbauera, zastávka v Osvienčime

             

            Varšava

                  Sv. Klement Hofbauer nežil a nepôsobil vo Varšave istý čas, žil a pracoval tam celých dvadsať rokov, od roku 1787 až do roku 1807, kedy Varšavu obsadil a dobil Napoleon  a redemptoristov vyhnal z mesta.

                  Varšava, poldruha miliónové hlavné mesto Poľska, síce, ako sa môžeme dočítať v každej lepšej knihe, nepatrí medzi najkrajšie mestá Európy, svojou históriou však určite patrí medzi najzaujímavejšie. Historikov na tomto meste udivuje najviac to, že vôbec existuje. Poľské hlavné mesto je totiž preslávené nepriazňou osudu, ktorou trpelo celú svoju históriu, hlavne počas druhej svetovej vojny. Vtedy bolo mesto z 85% zničené Nemcami na rozkaz Adolfa Hitlera. Varšavčanov treba obdivovať, počas niekoľkých desaťročí nabitých tvrdou a úmornou prácou mesto opätovne postavili  na nohy. Možno Varšava nepôsobí veľmi historicky, ale jej novodobý šat je krásny, taký dopasovaný a poskladaný, zodpovedá kritériám módnosti, štýlovosti. Vo Varšave sa cítite jednoducho dobre.

              

                              Varšava v roku 1945                                    Varšava dnes

                   Do Varšavy sme dorazili večer 2. marca. Na jednej z predmestských benziniek sme počkali na nášho sprievodcu a hostiteľa viceprovinciála redemptoristov Poľska pátra Silvestra Cabalu, sympatického chlapíka, ktorý nás okamžite informoval o "hustom" programe nášho pobytu vo Varšave. Ale my unavení a otrávení nekonečne dlhou cestou, sme to považovali za pracovnú verziu, ktorá sa na naše protesty určite upraví... a neupravila, do bodky sme ho splnili a neľutujeme, pretože sme toho neuveriteľne veľa videli. Na oplátku sme pátra Silvestra pozvali do Podolínca na dva dni s tým, že mu urobíme program na tri.smiley Ubytovanie sme mali vybavené v pastoračnom centre nachádzajúcom sa asi 15 km od centra Varšavy a to miesto má milý názov Laski kolo Varšavy. Kým sme sa tam dostali, bola to mimochodom ďalšia hodina cesty Varšavou, v jej uliciach sa nachádza nekonečné množstvo semaforov, mali sme možnosť pozorovať nočný život veľkomesta a bolo sa na čo pozerať – vysvietené reklamy pútače, výškové budovy a iné atraktivity, ktoré v našich zemepisných šírkach chýbajú (vtedy sme mali ten pocit :-))). Skromná večera, ešte skromnejšia posteľ, ako-tak raňajky a boli sme pripravení vyraziť do ulíc mesta, v ktorých pred vyše dvesto rokmi sa „potuloval“ aj sám patrón školy sv. Klement Maria Hofbauer.

            Ráno v dobrej nálade - ešte sme netušili, čo nás čaká...

                     Najprv sme si odskočili do kostola v Laskach. Je mimoriadne zaujímavý, nie z architektonickej stránky, ale okolnosťami svojho vzniku. Dozvedeli sme sa, že je to farnosť Matky Božej Kráľovnej Mexika, jedinečná nielen v Poľsku, ale v celej Európe. V centre kostola pri hlavnom oltári je obraz, kópia zázračnej podobizne Matky Božej z Guadalupe (originál sa nachádza v novej bazilike v Mexiku), darovaný prostredníctvom Poliakov z Chicaga. Po prvej svetovej vojne skupina Poliakov odišla za prácou do Mexika. Usadili sa tam, ale bolo im smutno za ďalekou domovinou. Tento smútok spôsobil ešte väčšiu túžbu mať v Mexiku svoju Kráľovnú – Jasnohorskú Máriu. Vyprosili si od mexickej vlády povolenie na stavbu kostola zasväteného Matke Božej Čenstochovskej. Mexičania dokonca poskytli Poliakom veľkú pomoc pri výstavbe kostola. Chceli na oplátku, aby v Poľsku stál kostol zasvätený ich najdrahšej – Matke Božej z Guadalupe. Túto snahu však zmaril výbuch druhej svetovej vojny. Po skončení vojny sa k moci dostali komunisti, a preto výstavba kostola sa dostala do ťažkostí. Až v 80–tych rokoch, v čase rodiacej sa solidarity, sa veci okolo výstavby kostola posunuli dopredu. Voľba padla na Laski kolo Varšavy. Kostol sa začal stavať roku 1982, iniciátorom bol kňaz Józef Buchajewicz, ktorý je správcom farnosti do dnešných čias. Mimochodom kríž na štíte kostola v Laskach je presnou kópiou kríža týčiaceho sa nad mexickou bazilikou.

              

            Náš sprievodca páter Silvester

                   Prvou našou zastávkou vo Varšave bol kostol sv. Benona. Tu žili (vedľa kostola je aj kláštor) a pracovali redemptoristi s Klementom Hofbauerom. O ich činnosti sme sa dozvedeli z úst pátra Silvestra pred omšou a v kázni. Svätú omšu celebroval páter Martin Šabo, redemptorista z Podolínca. V suteréne chrámu sa nachádza pamätná miestnosť mapujúca život a činnosť Klementa Hofbauera a jeho spolupracovníkov. Mne osobne sa táto výstavka páčila viac ako vo Viedni. A nielen preto, že tam bolo príjemné teplo, na rozdiel od kostola a celého dňa. Bolo síce slnečno, ale mrazivo. Neviem, čím to je, ale stále, keď sa vyberieme po stopách sv. Klementa Hofbauera, je zima.

            Múzeum sv. Klementa Máriu Hofbauera a činnosti redemptoristov vo Varšave v kostole sv. Benona

                  Pred kostolom sv. Benona sme si urobili spoločné foto a pobrali sa pešky do samého srdca Varšavy – do starého mesta, konkrétne do Poľského národného múzea.

            V kostole a pred kostolom sv. Benona 

                  Najprv kino a potom samotná prehliadka múzea. Videli sme obrovskú expozíciu, ako na dlani sme mali celé dejiny Poľskej republiky, počnúc osídľovaním územia a končiac udalosťami posledných rokov, ktoré ešte vlastne ani históriou nie sú. Každého zaujalo niečo iné, niekoho staré nábytky, iného portréty poľských panovníkov, druhých zase výdobytky vedy a techniky, ale obdobie druhej svetovej vojny asi každého, pretože tá znamenala a stále znamená pre Poliakov veľmi veľa a my sme boli pravdepodobne ešte pod vplyvom udalostí predchádzajúceho dňa, kedy naše nohy vstúpili na pôdu najväčšie nacistického vyhladzovacieho tábora Auschwitz – Birkenau, zrozumiteľnejšie Osvienčim – Brezinka.

                   Prehliadka múzea nám trvala niekoľko hodín a keďže sme nemali predstavu o tom, koľký čas zaberie také „kukanie“ na exponáty, došlo k prvému tichému stretu záujmov. Jedni sa snažili vtesnať do polhodinového limitu pátra Silvestra, druhí to nezvládli ani za dve hodiny a pána učiteľa Gladiša sme museli ísť hľadať, tak ho to zaujalo. Múzeum sme mali za sebou a nasledovala prehliadka námestia. Katedrála sv. Jána je impozantná, postavená z pálených tehál, je to miesto posledného odpočinku poľského národného básnika a nositeľa Nobelovej ceny Henryka Sienkiewicza. Kto by nepoznal jeho slávny román Quo vadis? Trochu ďalej na Zámockom námestí stojí Kráľovský zámok, pôvodne postavený v 16. storočí, po druhej svetovej vojne bol zrekonštruovaný a v súčasnosti je v ňom dôležité múzeum, na nádvorí sa konajú koncerty. Nachádza sa tam aj Žigmundov 22 metrov vysoký stĺp, vraj symbol mesta a ďalšie a ďalšie dôležité budovy a paláce.

              

            Centrum Varšavy - staré mesto

                   Pred univerzitným kostolom zavelil páter Silvester rozchod na obed, asi tak dve hodiny. Rýchlo sme hľadali niečo pod zub, aj sme našli, každý v rámci možností. Posilnení, oddýchnutí sme napochodovali na popoludňajšiu prehliadku Varšavy.

            Niekde na obede...

                   Už si to presne nepamätám, ktorými ulicami sme to prechádzali, ale zastavili sme sa na jednom obrovskom priestranstve – modernom námestí a nám starším, vlastne skúsenejším, okamžite napadli demonštrácie na prvého mája, aj sme mali pravdu, za bývalej éry sa tu vždy defilovalo. Nachádza sa tam hrob neznámeho vojaka. Kúsok ďalej stojí hypermoderná budova, postavená, no rok sa začínal určite 2000 neviemkoľko, viacúčelová, sú tam banky, exkluzívne obchody a iné zbytočnosti 21. storočia. Pamätám si akurát vynikajúcu akustiku vo vnútri átria.

              

            Moderná Varšava

                      Ešte zopár ulíc a dorazili sme k autobusu, ktorý nás mal zaviesť ešte do jedného kostola a hlavne mali sme namierené na okraj Varšavy, kde je postavený Wilanowský palác a park Lazienki ako súkromné sídlo kráľa Jana III. Sobieskeho. V súčasnosti je tam múzeum a pri jazere aj pomník najväčšieho poľského skladateľa Frederyka Chopina. Predtým som nevedela, čo sa skrýva za miestom s názvom Lazienki, teraz je mi ľúto, že sme tam predsa len nešli. Páter Silvester z časových dôvodov program pozmenil. Ale aj tá zmena stála zato. Keď sme zaparkovali pred ďalším kostolom, nie všetkým sa chcelo vystúpiť z vykúreného autobusu, bolo už aj dosť neskoro, boli sme unavení a predstava 10 hodinovej cesty späť domov nikomu nepridávala na nálade. Ale to, aké dojmy sme si odnášali z toho kostola, boli oveľa silnejšie. Išlo o kostol sv. Stanislava Kostku na Zoliborze v severnej časti Varšavy. Pred kostolom sa nachádza v tvare obrovského kríža náhrobný kameň a na ňom vytesané meno Jerzy Popieluszko, dookola sa vinie reťaz s obrovskými kameňmi, dohromady to vytvára jeden obrovský ruženec. Tam je pochovaný kňaz, duchovný otec Solidarity, 37 ročný mladý muž zavraždený komunistami 19. októbra 1984. Pod kostolom sa nachádza múzeum, múzeum o ňom, o jeho činnosti, o rodiacej sa Solidarite, o boji za slobodu poľského národa. Pani sprievodkyňa bola vynikajúca, rozprávala zaujímavo a zanietene, osobne poznala kňaza Jerzyho Popieluszka.

                

            Pred kostolom Stanislava Kostku na Zoliborze, ružencová reťaz z burkovcov

                 No a pred nami bola už iba posledná zastávka - kostol sv. Klementa Hofbauera, v ktorom on však nikdy nepôsobil. O jeho histórii veľa neviem, ale viem, že to bolo pôsobisko Bernarda Lubienskeho, kňaza, ktorý do Varšavy po druhýkrát priviedol redemptoristov. Pri kostole bola ešte jedna zaujímavosť, tzv. Nádvorie mučeníkov, na ktorom odpočíva 30 redemptoristov povraždených gestapom v roku 1944. V jednom informačnom bulletine som sa dozvedela, že v súčasnosti je v Poľsku vyše 500 redemptoristov, žijú a pracujú v 23 kláštoroch po celom Poľsku a asi 150 ich pracuje za hranicami rodnej vlasti.

                

            V kostole sv. Klementa Mária Hofbauera

             

            Vo Varšave bolo krásne, zaujímavo a keď si predstavím, čo všetko sme ešte nevideli... raz sa tam vrátime!