Navigácia

Podolínec

Podolínec

"Podolínec stojí na neprehliadnuteľnom mieste. Tu si postavil Belo IV. spolu s dcérou Kunigundou a jej manželom Boleslavom obydlie. Ako pri zakladaní Ríma, Kartága a ďalších miest, aj pri zakladaní Podolínca sa zachovala legenda. Keď sa Kunigunda pri stavbe Podolínca prechádzala, tráva pod jej nohami vyschla. Boleslava to utvrdilo v tom, že je to Božia vôľa, aby si tu postavili mesto. Zvyšky mestských hradieb a Kunigundinho zámku sa objavujú ešte aj v súčasnosti pri vstupe do Podolínca."

Samuel Weber (1893, spišský historik)

              Podtatranské mesto Podolínec (lat. Podolinum, nem. Pudlein, maď. Podolin, poľ. Podolincz) sa rozprestiera na styku Spišskej Magury , Podtatranskej kotliny a Levočských vrchov. Podľa počtu obyvateľov sa radí medzi najmenšie slovenské mestá (cca 3200 obyvateľov). Mestečko bohaté na históriu, kultúru, mesto opradené legendami, mesto, ktoré zažilo obrovský hospodársky rozmach a na druhej strane mesto skúšané živelnými pohromami - požiarmi, morom, povodňami, hladom, zemetrasením. Napriek všetkému toto mesto prežilo, zo všetkého sa zotavilo a do bohatých dejín Spiša sa zapísalo zlatými a nezmazateľnými písmenami. Rád piaristov mu pripisoval taký veľký význam, že ho nazval: Atény nad Popradom.

  

Podolínec - Atény nad Popradom

 

Historické fakty

             Najstaršie doložené osídlenie chotára Podolínec je z doby kamennej. Prvá písomná zmienka o Podolínci je z roku 1235. Dokazuje, že v Podolínci už bol postavený farský kostol, že okolitá oblasť musela byť osídlená. V roku 1256 v listine Bela IV. sa Podolínec prvýkrát spomína pod svojím menom - Podolincz (obdobie kolonizácie severného Spiša). Podolínec bol najstaršou a najrozvinutejšou osadou severného Spiša. V roku 1292 získal Podolínec také práva, aké v tej dobe nemalo žiadne z našich  miest - právo na obchod s látkami, na obuvnícku dielňu, kúpele, ľubovoľný počet mlynov, do pol míle od mesta nesmel nikto cudzí sekať mäso a predávať víno, mešťania mali právo poľovačky a rybolovu, rozsiahle právo skladu, právo opevniť mesto hradbami, míľové právo. Touto listinou Podolínec definitívne vstúpil do dejín ako slobodné mesto.

            Veľmi významným pre Podolínec bol rok 1412. Zapísal sa do dejín mesta a celého okolia významnou a nezmazateľnou udalosťou: 7. apríla 1412, Žigmund Luxemburský, uhorský kráľ, povýšil mesto Podolínec na slobodné kráľovské mesto. Žigmund mešťanov oslobodil od platenia mimoriadnych daní a odpustil im polovicu colných poplatkov. Zdalo by sa , že rozvoju mesta nič nestálo v ceste. Výhody malo na svojej strane a mohlo svojou účasťou prispieť k rozvoju severnej oblasti Spiša. No prišiel november. 8. novembra 1412 prešlo mesto (Ľubovniansky hrad a podolínska pevnosť,  korunné kráľovské mestá Ľubovňa, Podolínec a Hniezdne; 13 miest z tzv. Provincie 24 spišských miest) "dočasne" pod správu záložného pána, poľského kráľa Vladislava II. Jagelovského a začalo sa preň "360-ročné obdobie poľského zálohu". Podstata zálohu bola takmer vždy rovnaká. Záloh figuroval ako prostriedok  na získanie pôžičky a ako garant jej vrátenia.

Historický Podolínec

            Mesto dostalo nový životný impulz v polovici 17. storočia, keď v Európe zúrila 30-ročná vojna (1618-1648). Počas vojny Švédi obsadili Olomouc i Moravu, čím vznikla zlá situácia pre rehoľu piaristov. Stanislav Ľubomirský sa teda dohodol s Onuphriom Contim, provinciálom moravských piaristov, že dá vybudovať kláštor pre členov piaristickej rehole. Základnou ideou piaristov bol rekatolizácia Spiša. 20.11.1642 prišli do Podolínca prví piaristi. Nové  kolégium bolo otvorené 28. júna 1648. Kostol bol vysvätený v roku 1671 a bol zasvätený poľskému biskupovi sv. Stanislavovi, spolu so štyrmi oltármi. Komplex bol vybudovaný blízko centra mesta, tesne za jeho hradbami. Piaristi prispeli k rozprúdeniu života v meste, zvýšili jeho kultúrnu a vzdelanostnú úroveň a taktiež podporili rozmach ekonomickej stránky života z dôvodu zvýšenia počtu obyvateľov. Prínos piaristov nebol len čisto ekonomický, ale najmä duchovný. 29. marca 1919 zaniklo 277-ročné účinkovanie piaristického gymnázia v Podolínci. Podľa zachovaných materiálov tu medzi rokmi 1648 - 1886 študovalo vyše 52 tisíc študentov.

    

                                          Kláštor piaristov a redemptroristov                                  Vnútro kostola

          Podolíncu tak ako každému inému mestu sa nevyhli nešťastia rôzneho druhu. Bola to skutočná skúška dôvery pre tunajších obyvateľov. Mesto veľakrát pretrpelo mor. V roku 1664 tu zúril tak silno, že skosil viac ako tisíc ľudí (historici pochybujú, pretože to by muselo vymrieť celé mesto). Ďalej to bola cholera, hlad (1848-49 zomrelo 47 ľudí), prírodné katastrofy a pohromy. Najhorší bol vari rok 1662. Na jar prišli snehové búrky a tuhé mrazy, ktoré narobili veľké škody. 6 augusta 1662  postihla mesto povodeň, ktorá zničila všetku úrodu takmer pred zberom a skazu dovŕšilo 12. augusta zemetrasenie. Veľká povodeň postihla mesto aj v roku 1813, kedy bolo celé zaplavené. Aj požiare si našli cestu k tomuto mestu.

          Koncom 18. storočia (1772) sa pre Podolínec skončilo obdobie poľského zálohu. Podolínec sa síce stal opäť právne súčasťou Uhorska, ale bol proti svojej vôli začlenený "iba"  do Provincie XVI. spišských miest. Pre Podolínec to bol krok späť, pretože dovtedy bol slobodným kráľovským mestom so všetkými právami. Tento stav sprevádzaný úpadkom pretrvával do roku 1876. Mesto neobišiel úpadok. Konkurencia iných miest bola veľká. Tkáčsky aj drevársky priemysel bol slabo rozvinutý. Na zlý rozvoj industrializácie mesta malo vplyv aj položenie mesta, jeho odľahlosť od významných komunikácií, čo spôsobilo, že i priemyselná revolúcia mesto obišla. Bolo to aj v dôsledku absencie železničnej trate. Až v roku 1893 sa postavila železničná trať spájajúca Podolínec s Popradom. Nedostatok pracovných príležitosti nútil obyvateľstvo k vysťahovalectvu. Až do prelomu 19. a 20. storočia patril Podolínec k dôležitým nákupným centrám oblasti, ale aj tento fakt časom vybledol.

          Aj v období prvej a druhej svetovej vojny Podolínec upadal. Kedysi jedno z  najvýznamnejších miest Spiša stratilo svoje postavenie. 20. júla 1922 prišli do Podolínca redemptoristi. Do opusteného kláštora ich pozval spišský biskup Ján Vojtaššák (kláštor si prenajali od piaristov). Každý rok redemptoristi vykonali okolo tridsať misií, obnov a exercícií. V roku 1924 sa tu za účasti otca biskupa Jána Vojtaššáka a kazateľa mons. Andreja Hlinku zišlo na slávnosť Matky ustavičnej pomoci okolo dvadsaťtisíc ľudí. V roku 1927 však redemptoristi z Podolínca odišli kvôli vojsku, ktoré sa nechcelo z časti kláštora vysťahovať. Stalo sa tak až v roku 1940 a redemptoristi vtedy kláštor od rehole piaristov odkúpili. Podolínec si naďalej udržal vedúce postavenie v kultúrno-spoločenskom živote v okrese Stará Ľubovňa. Počas druhej svetovej vojny okolie Podolínca nebolo súčasťou povstaleckého územia, ale stalo sa nástupišťom nemeckých vojsk v bojoch o Kežmarok. Podolínec bol oslobodený 25. januára 1945 vojskami 320. gardového streleckého pluku, ktorému velil Ondrej Petrovič Fokin. 

         Až po druhej svetovej vojne sa mesto opäť začalo rozvíjať, ale je už len "jedným z mnohých miest", pretože prinavrátiť mu jeho slávu sa už nepodarilo. V rokoch 1950 - 1951 bol v podolínskom kláštore koncentračný tábor rehoľníkov. Noc z 13. - 14. apríla 1950 môžeme právom nazvať: "noc hrôzy". Počas nej boli zlikvidované všetky mužské kláštory v ČSR. Cieľom štátu bolo obmedziť vplyv cirkví na občanov. Bolo to súčasťou politického teroru. V kláštore bolo sústredených okolo 600 kňazov a rehoľníkov. Na posilu žandárom do Podolínca zavolali vojsko. . V rozpätí rokov 1952 - 1962 boli v kláštore sústredené rehoľné sestry. Potom slúžil kláštor pre štátne školy.

         10. apríla 1968 sa Podolíncu priznal charakter mesta a zriadil sa mestský národný výbor, ktorý 19.2. 1970 schválil erb mesta podľa pečatidla z 15. storočia - v modrom štíte zlaté majuskulné P.

    

Historický a súčasný erb mesta Podolínec

 

        V 70. rokoch malo mesto veľa malých obchodíkov, v ktorých sa výhodne nakupovalo. Tie však boli prenesené do Starej Ľubovne. Neskôr sa začalo s výstavbou nákupného strediska, zdravotného strediska, domu služieb. Rozrástla sa investičná a bytová výstavba, začalo sa s výstavbou mestského vodovodu. Vznikli prvé záhradkárske osady, rozšíril sa cintorín a postavil sa dom smútku. Obnovila sa časť historických hradieb mesta, pribudla materská škôlka aj prístavba základnej školy. V 80. rokoch začal podolínsky farár Jozef Pataky s renováciou farských kostolov a ich vnútorného zariadenia. V 90. rokoch sa začala rekonštrukcia kláštora... A tu niekde sa začína písať naša história, ale to je už o inom...

 

Aký je Podolínec dnes? Príďte sa pozrieť, navštívte nás...

 1.                                                   2.                                                 3.

 

Dominanty Podolínca 

1. Rímskokatolícky kostol Nanebovzatia Panny Márie s renesančnou zvonicou,

2. Mestský dom Ratúš

3. Kostol sv. Anny s kaplnkou 

 

Novinky

Kontakt

  • Stredná odborná škola sv. Klementa Hofbauera, Kláštorná 2, 065 03 Podolínec
    Kláštorná 2, 065 03 Podolínec
  • +421 52 43 911 30

Fotogaléria